Tandlisov ultramaratón v Julských Alpách

O šiestej ráno býva pri jazere Bled, aj v lete, ešte pokoj. Tentoraz to však vyzeralo, že sa na východ slnka prišla pozrieť veľká partia divných ľudí, ktorí si pretiahli svaly, jedli banány a gely, kontrolovali hodinky a mali na sebe „batoh poslednej záchrany.“ Minulú sobotu práve táto skupina, viac než 430 ľudí, odštartovala 80-kilometrový ultramaratón Julian Alps Trail Run smerom do Kranjske Gory. Medzi nimi som s hodinkami a banánom v bruchu bežal aj ja.

"Nedrž sa od štartu elitných bežcov! Ak sa pokúsiš držať ich tempo, rýchlo sa vyčerpáš!"

Asi na mňa po štartovom výstrele dopadla múdrosť zrelého muža, ale tentoraz som si od začiatku hovoril: "Nedrž sa od štartu eliťákov!!! Uvaríš svoj diesel!!!" Alebo som jednoducho neudržal ich tempo. Ale v každom prípade sa to vyplatilo. Prvých 20 kilometrov sme v našej skupine vďaka miernemu zvlneniu síce aj tak zvládli pod dve hodiny, ale ja som sa cítil fajn. Len som si už v tej chvíli uvedomil, že táto trasa svojim profilom vyzerá ako najdlhšia Skyrace, aký som kedy bežal. Prvá štvrtina po menších kopčekoch na zahriatie, potom nastúpiť veľkú časť z tých sľubovaných troch tisíc výškových metrov a posledných sedemnásť kilákov do cieľa už „skoro“ po rovine.

A v podstate to tak tiež bolo. Takže po dvadsiatich úvodných kilometroch to už išlo len do kopca alebo prípadne z kopca.

A čo okrem toho? V skratke: korene, blato, trochu snehu, splašené včely, blato, šotolina ... Ale tiež krásne výhľady na Julské Alpy na pomedzí Slovinska a Rakúska, veľa fanúšikov hlavne na občerstvovacích staniciach a zase hromada ľudí, ktorí zvádzali súboj so svojim telom rovnako ako ja, ale napriek tomu vždy našli silu pousmiať sa alebo sa navzájom podporiť.

Musím povedať, že sa mne osobne už dlho nebežalo prvých šesťdesiat tak dobre. Hlava nastavená z posledného prebehu Krkonôš fungovala fakt dobre. Ani som nemusel nasadiť tradičnú mentálnu techniku prepočítavania bežeckých údajov. To samozrejme funguje jednoducho. Čím horšie sa vám beží, tým dlhšie vám trvá akýkoľvek výpočet, a tým dlhšiu dobu zabúdate vnímať, že bežíte. Ale nakoniec som sa tomu nevyhol.

Posledný úsek trate začal niekoľkými kilometrami po asfaltovej cyklotrase, čo pre mňa hraničilo s utrpením ako u mladého Werthera. Možno by to niekto nazval šialenstvom, ale práve kopec mi nakoniec pomohol vyhnúť sa tomu, aby som sa úplne vyčerpal.

Kde sa vzal, tu sa vzal, po poslednej občerstvovacej stanici nás čakal ešte záverečný výškový úsek – 200 metrov. A vďaka tomu! Záver do Kranjske Gory bol už len zaslúženou odmenou. Úžasná atmosféra pred cieľom, siedme miesto v kategórii, a nakoniec som mohol povedať nohám: „Dnes je to už všetko.“ Potom večera a dlhý, zaslúžený spánok...

V Slovinsku bolo zase pekne aj keď to bolelo. Tak nabudúce treba Triglav…

T.

Honzu môžete osobne stretnúť nielen v našich obchodoch v Českej republike a na webovej stránke, kde je na fotkách, ale aj na festivale Obzory, kde bude rozprávať o svojich ultrabežeckých zážitkoch.